Vladimír Mečiar: Už nemôžem mlčať!

01.08.2017 10:53

 

Rozhovor poskytol Vladimír Mečiar pre Slovenské národné noviny, ktoré je možno si zakúpiť od 29. júla 2017 v stánkoch a predajniach

 

Prebieha deštrukcia štátu pred očami jeho občanov

Pred štvrťstoročím sa rozhodovalo o budúcnosti Slovenska. Zavŕši emancipačný proces a stane sa samostatným štátom? Ako sa k myšlienke slovenskej štátnosti postavili vtedajšie politické subjekty? Zodpovednosť odmietlo KDH,  SDĽ nechcela Slovenskú republiku. Zúčastnila sa na aktoch hlasovania za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky aj na prijatí slovenskej ústavy, ale samostatný štát nechcela. Zodpovednosť zostala na HZDS, ktoré mohlo rátať iba s podporou SNS. Hlavnú úlohu  na ceste k samostatnosti zohral vtedajší predseda HZDS Vladimír Mečiar. Ako sa rodila naša samostatnosť a prečo sú jej tvorcovia dodnes kriminalizovaní? Exkluzívne pre SNN prehovoril Vladimír MEČIAR.

Na snímke Vladimír Mečiar
 

 

 

V akej domácej a medzinárodnej atmosfére sa konštituovala Slovenská republika?

Slovenská republika alebo Slováci  neboli izolovaní od  historického procesu, ktorý znamenal nielen rozpad svetovej socialistickej sústavy, ale aj zložených štátov. Mal rôzne podoby. Krvavú  v Juhoslávii, v Rusku po sebe v parlamente strieľali a vláda tiež išla do seba. Bolo teda jasné, že tento proces  neobíde ani Česko-Slovensko a bude sa musieť s ním vyrovnať.  Pokusy, ako zabrániť konfliktu, boli viaceré. Prvý návrh na demokratizáciu štátneho usporiadania Česko-Slovenska neprešiel. Aj preto, že Slováci, vtedy reprezentovaní VPN a KDH, to nechceli.  Delegáciu na rokovaniach viedol František Mikloško a on to pochoval. Nasledovala  sankcia v podobe môjho uvoľnenia  i viacerých ľudí orientovaných na zmenu týchto systémových vzťahov. Časom dozrieval proces chápania nevyhnutnosti zmien, lebo štát sa ocitol v hlbokej vnútornej politickej kríze, ale aj v nefunkčnosti federácie. Jej rozpad bol dovŕšený pred voľbami v roku 1992. V tom čase federálne i republikové orgány konštatovali, že nie sú schopné nájsť východisko zo situácie a nech to hľadá niekto iný. Nezabúdajme, že predtým sa aj Václav Havel pokúsil prevziať prezidentskú moc.

 

Aj médiá prispievali k bičovaniu vášní. Z českej strany zaznievalo: Ať si jdou…

A do tejto situácie prichádzala nová politická reprezentácia – Klausova a moja. A vyhodnocovali sme aj vývoj verejnej mienky, potrieb obyvateľstva. Chystali sme sa na rozhodujúce stretnutia, ktoré mali prísť po voľbách. Nálady i na Slovensku boli rôzne. Napríklad  Alexander Dubček hovoril, že najskôr musí v celom Česko-Slovensku zvíťaziť ľavica a tá potom vytvorí slovenský štát. KDH hovorilo, že katolíci už raz zobrali zodpovednosť za vznik štátu, stačilo. Strana demokratickej ľavice tvrdila, my česko-slovenský štát chceme, nechceme Slovenskú republiku. Išli s nami po zvrchovanosť i ústavu, to predpokladala ústava z roku 1968, ale ďalej ísť nechceli. Čiže vývoj aj vnútri štátu bol dosť zložitý. Pokiaľ išlo o medzinárodné vzťahy, poznačil ich konflikt v Juhoslávii. Európske vlády nám povedali, že s rozdelením Česko-Slovenska súhlasia pod podmienkou, že bude pokojné a že sa budú k obom republikám správať rovnako. Ešte pred prvým januárom 1993 uznali Českú a Slovenskú republiku za právnych nástupcov Česko-Slovenska. Toto všetko prebiehalo po prijatí zvrchovanosti, keď sa začal proces uznávania Slovenska ako štátu. Prebiehal plynule, mal len jeden zádrh, a tým bola hrozba, že nás neuznajú USA, čo sme  ustáli.

 

Aký problém sme mali s USA? 

Išlo o zápletku, ktorú vyvolali ešte federálne orgány, ktoré presvedčili Američanov, že je odpočúvaný ich konzulát v Bratislave a že sme to zorganizovali my. On bol skutočne  odpočúvaný, ale federálnymi orgánmi. Nebola to naša práca. Bolo to treba celé vyvrátiť a bola to obrovská práca v pozadí.  Keď sme sa z toho dostali,  dôležité bolo, aké skupiny sa k nám pripoja. Politický chaos vo federálnych orgánoch viedol k hospodárskym rozhodnutiam, ako bolo zastavenie výroby v zbrojnom priemysle na Slovensku bez alternatívy. Padli bane,  ťažký priemysel, nebol pre ne žiaden program.  Zastavili sa energetické investície na celom Slovensku. Bez alternatívy. Slovensko sa dostalo počas roka 1992 do veľmi ťažkej situácie s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou…

Na snímke Vladimír Mečiar

 

Kto mal zabezpečiť alternatívne riešenie? Federálne orgány?

Veď tie to spôsobili. Na Slovensku nastal zmätok, obrovská nezamestnanosť, ale v Českej republike nevedeli, čo je to nezamestnaný. Také boli ekonomické ťahy. Dostali sme na krk nôž, že od 1. januára 1993 nebude existovať vyrovnávanie rozdielov medzi Českou a Slovenskou republikou, dotované z prostriedkov federácie. Český a slovenský dlh nebol rovnaký. Z federálnych prostriedkov sa akože prispievalo na slovenský rozvoj a v roku 1992 nám povedali: Nebude sa! Žite zo svojho. Ale čo to znamenalo? Že všetko, čo išlo cez banky,  poisťovne, sporiteľne, cez zahraničný obchod, cez integrované siete malo byť  príjmom federácie a my sme mali mať príjem len z toho, čo sme riadili. Taká bola perspektíva Slovenska v spoločnom štáte. To nebolo, že Klaus s Mečiarom sa zišli… Rozdelenie štátu malo svoje príčiny, ekonomické pozadie. Ak sme túžili po samostatnosti, potrebovali sme mať v rukách zdroje. Ďalší, veľmi výrazný aspekt bol aspekt sociálny. Vysoká nezamestnanosť, ľudia žiadali riešiť dôchodky, bolo treba vyrovnať sa s cenovým rastom. Hľadať cesty a nedopustiť vývoj, akým prechádzalo Poľsko, kde bola šesťstopercentná inflácia. V Maďarsku, ale aj inde ľudia draho platili za zmeny. Kríza v poľnohospodárstve. Firmy síce ešte nepadali, ale boli narušené dodávateľsko-odberateľské vzťahy i hodnotové vzťahy. Pokus urýchliť prechod na malovýrobu bola obrovská chyba. Otázka bola, ako touto cestou prejsť?  Keď sme veľmi zodpovedne zhodnotili, čo sa dá a nedá robiť, prišli sme k záveru, že v jednom štátnom útvare nie sme schopní tieto vzťahy vyriešiť. Na zlepšenie vzťahov s Českou republikou sme sa rozhodli  povýšiť ich z vnútroštátnych na medzištátne. To znamená vyššia úroveň rozhodovania a kooperácie, ktorá otvorí cestu k trhovým, hodnotovým i politickým väzbám – k rovnocennému postaveniu – a bude sa hľadať to, čo nás spája. Všetci hovoria, že to bolo dobré.

 

Hovoríte – prehodnotili sme, rozhodli sme. Kto?

V tom čase to boli Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Samozrejme, za nami stáli delegácie oboch republík.  Ale samotní českí funkcionári tvrdili, že osemdesiat percent českej delegácie tvoril Václav Klaus a deväťdesiat percent slovenskej Vladimír Mečiar.

 

To bol rok 1992. Bolo po voľbách, rozhodujúcim subjektom vo vláde  bolo HZDS a vy ste boli na čele vlády.

Slovensko malo ešte do volieb na dátumy presne naprogramovaný  postup krokov:  zvrchovanosť, ústava, aký typ štátu chceme, a to bolo treba uzákoniť. Prvým januárom 1993 došlo ku  konštituovaniu štátu. A tu treba povedať, že Česká republika nielenže mala vyspelé úradníctvo a inštitúcie, na ktorých bolo treba iba vymeniť tabuľky. Ale Slovensko nemalo v tomto smere nič pripravené.  Bolo treba urobiť vlastnú menu, postaviť inštitúcie pre vonkajšie vzťahy. Kým Česká republika mala vládou schválené štyri alternatívy jednostranného odchodu, Slovensko nemalo nič. V naivnosti čakalo, čo Česi s nami urobia.  Či nás vykopnú, alebo či si nás nechajú.

 

A neboli ste za to zodpovedný vy, keď ste boli predsedom vlády?

Ja som bol predsedom vlády do marca 1991. Potom som bol vyhodený, nastúpila etapa prenasledovania, tak ako aj teraz. V roku 1992 nastúpila etapa diskreditácie,  až to v tom roku vyvrcholilo podaním návrhu na moju obžalobu a väzenie.

 

Ešte pred voľbami?

Áno. Spracúvali diskreditačné argumenty, zriadili diskreditačnú televíziu NOVA na moravskom území, ktorá dostávala politické úlohy, ako majú s tým Mečiarom na Slovensku bojovať. Čiže ja som si svoje odskákal. Od 1. januára 1992 mi zastavili plat… Ale bolo treba nepoddať sa, bolo treba aj hnutie vytvoriť, vyformovať. Pritom sme starostlivo sledovali prieskumy verejnej mienky v Česku. Neboli síce zverejnené, ale vedeli sme, že pred voľbami v roku 1992 väčšina občanov ČR bola za to, aby ČR bola samostatná. Mali sme stretnutia aj s českými politickými stranami, no okrem Klausa nebola ochota s nami partnersky rokovať.

 

Zdá sa, že časť politického spektra vám nikdy neodpustila, že ste stáli na čele úspešného emancipačného procesu Slovákov. Pripomínali to ustavičným predkladaním návrhu na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, až sa im to podarilo. Bolo nevyhnutné udeliť amnestie?

Amnestia je jeden z reťazcov porušovania zásad ústavnoprávneho štátu zo strany vlády Roberta Fica. To hodnotím ako tretí krok. Bolo to prijaté ako ústavný zákon z iniciatívy prezidenta, na návrh Roberta Fica, pod vedením Andreja Danka a prešlo to aj v Ústavnom súde SR väčšinou sudcov. Ja ho nenazývam ústavný zákon, ale ústavná lož. Klamú ním všetkých občanov Slovenska a toto klamstvo povýšili na ústavný zákon. O mne šírili, že lož je mojou pracovnou metódou,  ale oni prijímajú ústavnú lož ako pravidlo správania pre občanov Slovenska. Toto je hádam svetová rarita.

 

Aký máte dôvod nazývať ústavný zákon ústavnou lžou?

Argumentovalo sa, že amnestie majú byť zrušené preto, lebo to nebolo demokratické.  Ale ako vláda SR, demokraticky zvolená, pod demokratickou kontrolou parlamentu, v demokratickom systéme, mohla prijať nedemokratické rozhodnutia? To som nepochopil. Je to jediná demokraticky legitimizovaná inštitúcia Ústavou Slovenskej republiky. K amnestiám bola diskusia všetkými členmi vlády. Boli schválené jednomyseľne všetkými členmi koaličnej vlády. Za hlasoval aj minister delegovaný SNS, takže Danko hlasoval proti vlastnej strane.  Ďalej sa  hovorí  o Mečiarových amnestiách. Ale nástupníctvo po prezidentovi prechádza na vládu, nie na Mečiara. Ja som podpisoval amnestie ako predseda vlády. Ale amnestie schválila vláda. Lenže kto postihne vládu? To nejde, tak to musím byť ja ako osoba. Čo je takisto lož. Keď som išiel do RTVS, že to vysvetlím, taký bol prísľub, tak už deň predtým Béla Bugár hovoril, nepustite ho k prejavu, lebo by mu ľudia uverili. Tak ma kúskovali a odvádzali na všelijaké až historické hlúposti, aby sa vyhli podstate veci. Takže keď máme hovoriť o demokracii, tak potom hovorme aj o druhej otázke, prečo pred rozhodnutím o amnestiách sa nikto neopýtal nikoho z vtedajšej vlády, prečo ste to schválili. Nikto sa nás dodnes nepýtal, napriek tomu prokuratúra skúma, či som sa nedopustil trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ústavný súd v dôvodovej časti vyniesol akoby ospravedlnenie takéhoto rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR vopred. Čiže vopred som bol odsúdený ústavným súdom bez toho, aby som tam bol pozvaný, aby som dostal možnosť vyjadriť sa. Veď to sa nerobilo ani za svätej inkvizície!

 

Teda aké dôvody mala vláda schváliť amnestie?

Príčiny rozhodovania vlády boli vcelku zložité, ale  aj veľmi jednoduché. Michal Kováč vo funkcii prezidenta skončil v marci 1998 a úprimne poviem, boli sme radi. On skryte i otvorene pracoval proti  vláde. Napriek tomu, že v roku 1994 vznikla kríza, neprestal. Keď odchádzal z funkcie, bolo potrebné zabezpečiť činnosť štátnych orgánov. To bol prvý motív. Nechceli sme sa mu pomstiť. Nikto sa nechcel Kováčovi  pomstiť. Bolo za čo. A bolo aj prečo. Vážne dôvody. Keď sme prerokovávali nástupníctvo po prezidentovi Kováčovi, tak sme určili, ktoré veci vláda robiť nemôže a ktoré  musí. Prvá vec, ktorú sme urobili, bolo, že sme schválili diplomatické zastúpenie, čo za Kováča nešlo. Ale aj toto rozhodnutie  nastupujúca vláda Jozefa Moravčíka zrušila. Dokonca prostredníctvom britského veľvyslanca organizovala kampaň v rámci EÚ proti tomu, čo robí každá vláda – výmeny veľvyslancov spravidla po štyroch rokoch

 

V tom čase zotrvávali na ambasádach veľvyslanci vyslaní ešte za federácie.

Išli sme ďalej. Jedným z pozostatkov po prezidentovi  bol kriminálny príbeh jeho rodiny s M. Kováčom mladším. O tom sme pred rozhodnutím o amnestiách vedeli. Polícia prerušila vyšetrovanie zavlečenia Kováča, lebo ho nebolo možné uzatvoriť. Ani vyšetriť. Aké boli dôvody, o ktorých sme vedeli? Prvý bol ten, že zavlečenie vyplynulo z toho, že Michal Kováč prijal úplatok, ktorý previedol na syna. To znamená, mali sme dôvod začať trestné stíhanie proti Michalovi Kováčovi hneď po skončení funkcie prezidenta.

 

Myslíte na Technopol?

Za Technopol v sume  2,3 milióna dolára. Ale vedeli sme aj o iných veciach – ešte horších. Stáli sme pred otázkou, ako sa zachovať? Ďalej sme vedeli, že existuje svedok, ktorý bol nedostupný pre naše orgány,  podplatený Michalom Kováčom, amnestovaný Michalom Kováčom a v zahraničí plateným. A teraz – kto ho platil? Z dokumentov, ktoré sme mali k dispozícii, bolo jasné, že ho platilo KDH. Osobne to priznal Ján Čarnogurský, že z peňazí strany. A Milan Kňažko priznal, že to bolo platené z peňazí Demokratickej únie, dokonca v zahraničí vybavoval pobyt vo Švajčiarsku, len aby svedok neprišiel domov a nezačal vypovedať. Pretože hovoril, že príde na Slovensko a bude vypovedať.

 

Veď aj v parlamente sa Kňažko vysmieval koaličným poslancom, že my vieme, kde je, ale nepovieme…

Áno. Čiže boli sme v situácii, či za týchto okolností môžeme  do konca volieb garantovať pokračovanie procesu. Aby sme ho mohli garantovať, museli by sme odstrániť príčiny, ktoré ho brzdili, teda začať stíhať Michala Kováča, Milana Kňažka, Jána Čarnogurského. Za kroky, ktoré porobili proti objasneniu prípadu. Pretože podľa dnešných zákonov aj KDH ako hnutie je spochybniteľné, ak financovalo protiústavnú činnosť. Demokratická únia zanikla. Ale zodpovednosť tých ľudí, ktorí to robili, podľa súčasnej zmeny ústavy zostala. Je však otázne, či sa tomu prokurátor bude venovať, alebo nie.

Druhý aspekt, ktorý sme museli zobrať do úvahy, bol, či bude vhodné  takto postupovať. Povedali sme si, ak toto urobíme, skriminalizujeme celú politickú scénu. Pritom v jeseni sa blížili voľby a slovenská demokracia ako celok bola spochybňovaná. Ak sa niekto vráti k vyjadreniam šéfky americkej diplomacie Madeleine  Albrightovej nielen o čiernej diere, ale o priamych hrozbách, ktoré mi  tlmočila cez štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR Jozefa Šestáka, čo urobia so Slovenskom, keď niečo porušíme. Nehovoriac o Günterovi Verheugenovi, členovi komisie  EÚ pre rozšírenie, ako hrozil Slovensku a ako sa vyjadroval bývalý minister zahraničných vecí Poľska, v tom čase predsedajúcej krajiny OBSE, o tom, že by voľby na Slovensku nemala riadiť vláda, ale OBSE pre  rozvrat demokracie v krajine. Ak by sme boli išli do stíhania týchto ľudí podľa zákona,  aby sme odhalili zavlečenie Michala Kováča, tak by sme nutne stíhaním týchto predsedov opozičných strán vrátane Bélu Bugára, ktorý tiež mal v tom namočené prsty, dosiahli, že by legitimitu volieb nikto neuznal. Tie voľby by vlastne boli zbytočné. Každá vláda, ktorá by z nich vzišla, by nebola uznaná, lebo by neboli uznané voľby a Slovensko by bolo vrhnuté do medzinárodne politického, ale aj vnútropolitického chaosu.

Čiže jestvovali iba dve možné riešenia. Buď sa vydať cestou razantného trestania všetkých vinníkov bez ohľadu na to, z akej strany boli, čím by sme boli skriminalizovali politiku, alebo konať tak, ako sme napokon konali. A keďže sme sa rozhodli nekriminalizovať politiku, dnes Fico kriminalizuje históriu. Neberú sa do úvahy tie súvislosti, v ktorých vláda veľmi zodpovedne rozhodovala vzhľadom na to, čo bude pre ľudí lepšie. Predsa na jednej kriminálnej príhode rodiny Kováčovcov nedáme do hry osudy štátu! Osudy piatich miliónov tristotisíc ľudí, ktorí dohromady o tom nič nevedeli a nič s tým nemali. Že sa okolo toho  politikárčilo,  že sa na to vyberali čierne peniaze, že prichádzali zahraničné agentúry, ktoré to  rozvíjali do neobvyklej miery, to nebola naša vec. Nikto z vlády tento trestný čin nespáchal. Konali sme zodpovedne v mene štátu. Inak sa nedalo.

 

Myslíte zavlečenie Kováča ml. do cudziny alebo vôbec Kováčovu kauzu v súvislosti s Technopolom?

Tú Kováčovu vec. Veď nikto z nás s ňou nič nemal. Neskôr sme sa dozvedeli aj o vonkajšej pomoci pre Kováča. Vedeli sme, že v roku 1993 Kováč uzatvoril dohodu s Václavom Havlom na pád vlády na Slovensku. Vedeli sme, že slovenská spravodajská služba zamlčala, že na to prišli peniaze zo zahraničia a išli cez banku v Budapešti. SIS  informácie mala, ale mlčala. Peniaze išli na kúpu poslancov na zmenu politického režimu. Vedeli sme, že za tým je prezident Kováč a jestvovala možnosť obviniť ho z vlastizrady. Vedeli sme o jeho iných ekonomických aktivitách, ale v okamihu, keby sme s tým začali, chápalo by sa to ako osobná pomsta. Pre úctu k štátu a funkcii prezidenta som nikdy nepovedal pravdu o Kováčovi. Celú pravdu. Lebo je špinavá.

Na snímke Vladimír Mečiar

 

Ale píšete ju…

Už je napísaná (smiech). Čiže nebolo možné toto všetko vyjaviť, ak nemal byť štát a jeho inštitúcie ohrozené. Napríklad aj zo Spojených štátov prišla otázka, ako budete postupovať proti Kováčovi? Moja odpoveď bola, len podľa ústavy. Povedali, potom je to v poriadku. Ale nič mimo. Odpoveď bola, tak sa stane. Čiže keď sme pracovali vo verejnom záujme a vedeli sme, že do volieb by sme nič nevyriešili, neskončili, rozrobili niečo, z čoho by ma obvinili z diktátorstva, z pokusu zneužitia trestných zákonov proti politickým činiteľom a na rozvrátenie politickej situácie na Slovensku, tak je lepšie, keď ma dnes obviňujú, že som zneužil právomoci verejného činiteľa, hoci som ich nemal.

 

Mala ich vláda.

Mala ich vláda, tak vlastne, o čom to je. Ja som ešte na začiatku, keď sa tento proces začínal, vyzval  Fica, Danka, prezidenta, aby sa s tým nezahrávali, nech rovno povedia, koľko mám dostať. Každý vieme, čo je cieľom. Blíži sa výročie – dvadsaťpäť rokov od vzniku štátu. Ten štát bol medzinárodne akceptovaný, ibaže dodnes majú niektorí problém akceptovať tých, čo ten štát zakladali. Keď nemôžu spochybniť dielo, spochybňujú morálnu integritu. Ale možno nemorálnymi prostriedkami zlepšovať morálku? Už nemôžem mlčať…

Zhovárala sa Eva Zelenayová, SNN

 

Rozhovor pôvodne vyšiel na portáli snn.sk

 

*******

 

 

“V akom stave je Slovensko dnes?” odpovedal Vladimír Mečiar v 2. časti exkluzívneho rozhovoru

 

Pred štvrťstoročím sa začal štátotvorný proces

Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia sa rozpadla svetová socialistická sústava a s ňou aj viacnárodné štáty. Predovšetkým Sovietsky zväz a Juhoslávia. Emancipačný proces neobišiel ani bývalé Česko-Slovensko a treba povedať, že česká strana bola pripravená na rozpad federácie. Predchádzali mu rozhodnutia federálnej vlády s negatívnymi dôsledkami pre Slovensko. Zrušenie zbrojnej výroby, ťažkého priemyslu či baní spôsobili na Slovensku nezamestnanosť apokalyptických rozmerov. Po voľbách v roku 1992 sa zodpovednosti za vývoj v štáte ujalo HZDS na čele  s Vladimírom Mečiarom. Úspešne zavŕšilo štátoprávne usporiadanie a položilo základy samostatnej Slovenskej republiky. Na otázky HSP, ako hodnotí súčasný politický vývoj, odpovedal čerstvý jubilant Vladimír Mečiar.

Vladimír Mečiar Foto:TASR-Vladimír Benko
 

V akom stave je Slovensko dnes?

Odpoviem inak. Už ma nebaví počúvať z režimových médií  o  potemkinovských dedinách.  Predstierajú nám niečo, čo má zmeniť povedomie ľudí o ich vlastnom stave. Napríklad  prezentácia o tom, ako sa znížila nezamestnanosť. Tým, že sme 400 tisíc ľudí vyviezli z republiky? To je znižovanie nezamestnanosti? Zdroje, ktoré boli vynaložené na ich vzdelanie, na zachovanie  produktivity,  zväčšovanie populácie sú vyhodené.  Budeme vytvárať príležitosti pre tých, čo prídu zo zahraničia a nevieme vytvoriť podmienky pre tých 400 tisíc našich občanov, čo sú vonku? Dokedy sa budeme klamať? Znižovať  nezamestnanosť vyraďovaním ľudí z evidencie? Nech prežívajú ako vedia?  Ďalej sa klame o veľkých hospodárskych výsledkoch. Aké sú pre nás dobré úvery a ako ich treba zobrať. Ibaže štát má viac dlhov, ako priznáva. Jednu kategóriu tvoria dlhy, ktoré sa započítavajú do dlhovej služby, a druhé sú tie, ktoré išli cez projekty PPP a im podobné a tie sú dlhmi štátu. A ten ich musí zaplatiť, hoci sa do dlhovej služby nezaratavajú. Keď sa spočítajú tieto dve sumy, tak limit povolenej zadĺženosti máme dávno prekročený.

 

A diaľnice sú v nedohľadne.

Podľa Roberta Fica mali byť vybudované do roku 2010. Ja som hovoril do roku 2005. To znamená, že nevedia tieto veci organizovať ani robiť. Vláda niekde robí chyby a zakrýva ich.  Aké sú však na ne  náklady? Zoberme stav obrany štátu. Po druhej svetovej vojne som bol malý chlapec. Vtedy kolovala taká anekdota,  že  prišiel Hitler za Tisom a sťažoval sa, že mu Rusi zničili veľa lietadiel. Tiso mu hovorí, ja pomôžem, koľko chceš, jedno, dve alebo všetky tri? Tak dnes sme na tom rovnako. Taký pokrok sme urobili pri obrane štátu. Keď ideme k otázkam vnútornej správy,  prebyrokratizovanosť aparátu rastie. Keď zoberieme vývoj politického systému štátu, tu sú také hrubé protidemokratické deformácie, ktoré znemožňujú vývoj demokracie a vedú k systému osobnej moci. A robia to vedome. Zodpovednosť nesie vláda, vie to, ale je pre ňu výhodnejšie usilovať sa štvrtýkrát získať moc než upevniť demokratický systém.

 

To je veľmi vážne obvinenie.

To nie je obvinenie, to je pravda. Prečo by som ja niekoho obviňoval? Menujem niekoho? Iba  hovorím, čo sa v tomto štáte, ktorý má toľko úspechov, deje. Alebo  uspokojovanie verejnej mienky v tom, ako musíme patriť do tvrdého jadra únie. Čo to je tvrdé jadro? To tí ostatní tam nie sú? V podstate to má vytvoriť priestor pre akceptovanie čohokoľvek, čo obmedzí zvrchovanosť štátnej moci vo vzťahu k EÚ. To sa predsa robiť nemôže. Každý si hľadí robiť svoje. Keď  pozerám niektoré veci okolo imigrácie, tak Robert Fico na tom získal veľké body. Ale jeho EÚ nežaluje za to, že sme neprijali utečencov. A neprijali sme náhodou potichu viac než bola požiadavka EÚ?  Dokedy sa dá robiť dvojaká politika? Roky chýba vízia v školstve, zdravotníctve, pričom tam odtiekli miliardy korún. No neprejavili sa na zdraví ľudí, ani na lekároch či nemocniciach. A všetci o tom vedeli. Veď dokonca tu štyri roky okrem Smeru nikto nebol.

 

Hovoríte, dokedy sa dá robiť takáto politika Zrejme dovtedy, kým sa neobjaví alternatíva k súčasnej moci.

Tu je priestor pre alternatívne myslenie, len cítim ďalšiu vec, ktorá ma znepokojuje – ľudia sa boja o verejných veciach hovoriť. Kým počas mojej vlády  na mňa nadával každý,  kto chcel, ktorýkoľvek krčmový povaľač, aj ktorýkoľvek pseudointelektuál, teraz sa boja hovoriť. To sú takí dobrí alebo sú ľudia zastrašení? Systém je nepriestrelný v tom, že nebyť alternatívnych médií, nie je priestor pre alternatívny názor. Lebo všetko je režimom zosúladené. Dohodou s oligarchom, majiteľom systému a politickej strany. No a to je aký priestor pre demokraciu?

 

Niektorí komentátori dokonca hovoria o fašizme.

Ja by som nepovedal, že je to fašizmus, lebo fašizmus ani  presne definovaný nie je. Takže najprv ho treba definovať a potom povedať, kto je fašista. My sme sa teraz ocitli v takej situácii, že ja vám poskytujem  rozhovor po tom, čo vás v televízii obvinili, že máte sklony k radikalizmu, lebo ste nesúhlasili s amnestiami. Nuž novinár odsudzuje novinára. To je akosi smiešne. A keď dokazujem, že zrušenie amnestií, tak ako bolo prijaté, je ústavná lož, tak jediná strana, ktorá sa postavila proti tejto ústavnej lži je Kotlebova  ĽS NS. Čiže Kotleba, ktorého považujú za extrémistu,  nechce extrém, chce, aby ústava platila. A tí, čo ničia systém, sú spravodliví. Nemáme to trošku prehádzané v hlavách aj v myslení? Veď to je o niečom, čo proste nie je. No a tak sa vraciame k minulosti a kriminalizujeme ju, bez toho, aby sme chápali historické skúsenosti a súvislosti bez toho, aby sme chápali postoje osôb, bez toho, aby sme o tom čokoľvek vedeli. Veď to je len o Mečiarovi. A tak štvrtýkrát čelím trestnému stíhaniu. Za komunistov len raz. Takže nech žije demokracia.

 

Čo z dnešného pohľadu považujete za najdôležitejšie pre Slovensko?

Ak sa má začať čistenie tohto Augiášovho chlieva, tak je treba začať tými, čo to najviac spôsobujú. A to sú tí, čo sa nazývajú politické strany. Myslím tým všetky bez výnimky. Po prvé,  zákon, keď sa prijímal o politických stranách predpokladal, že politickou stranou celoštátneho významu môže byť len taká, ktorá má istý počet členov a územnú pôsobnosť. Tento princíp sa dávno nerešpektuje.  OĽaNO-NOVA, to je vlastne živnosť. Jeden človek, ktorý má stranu, živí sa značkou a mediálnou propagandou. A zbiera na tom percentá. Nadáva, nadáva, nadáva. Nuž, nadávať treba, ale niekedy treba aj povedať, čo treba robiť. Ale nemôže to byť živnosť, musí to byť pod demokratickou kontrolou členov. Musí rešpektovať  isté pravidlá, nemôže to byť jeden človek, lebo potom každý boháč si môže tento štát  kúpiť.

 

Oni  svoj systém považujú dokonca za výhodu. 

Výhodu pre osoby, hrozbu pre demokraciu. Ďalšia strana, ktorá sa nazýva stranou je  klub čakateľov na funkcie v ústavných orgánoch, to je SaS. Takisto jej  chýba vnútorná kontrola. Ak si niekto otvorí ústa, bude uprataný. Richard Sulík si stranu založil,  financoval ju a drží si ju ako svoju zálohu na budovanie osobného postavenia. A berie funkcie,  kde lepšie platia. Momentálne je europoslancom, ale keby sa pritrafila funkcia predsedu vlády, tak dobehne na Slovensko. A  partia okolo neho je rovnaká. Politické kluby sa nemôžu volať politickou stranou a mať celoštátnu  pôsobnosť. Pretože sú odtrhnuté od praxe. Veď saska začínala drogami a homosexuálmi. A kde končia? V uzatvorenej spoločnosti, ktorá všetko postaví  na médiách.  Boris Kollár, multiotecko, podľa mňa štartuje predčasne.  Jeho deti ešte nedozreli, aby ho volili. To tiež nie je strana. Kollár využil ten istý efekt, aký vždy býva pred voľbami.  Vyskočí niekto  nový, má istý druh popularity, tak ideme. Ale tú voľbu nerobia ľudia, iba vhadzujú lístky. Voľbu robia reklamné agentúry.

 

Spomenuli ste opozičné strany. Moc je však inde.

Začnem teda Bélom Bugárom. Jeho vlastná strana ho vyhodila pre korupciu a maniere zemepána. On tých ľudí doslova šikanoval. Preto ho SMK viacej neprijala. Tak zistil, že treba sa trošku obrátiť aj k Slovákom. Vždy bol falošný. Predseda SNS Andrej Danko  hovorí, aký je dobrý, čestný. Má to však  jednu chybu, že to hovorí sám.  SNS bola vždy radikálna, zúčastnila sa pri zakladaní štátu. Nie pri rokovaniach s českou stranou. A Danko jej minulosť popiera. Tak na čom chce stavať, na sebe?  Robert Fico je iný. Ako technokrat moci chápe, že  nedostatky v týchto stranách povedú k tomu, že bude štvrtýkrát zvolený. A nebude mať opozíciu, tak sa bude znovu uchádzať o vládu,  zasa sa bude obetovať. Lebo však,  čo iné má robiť. Pritom sa mu jeho vlastná strana rozkladá,  je tam veľa rôznych odstredivých tendencií.  Dnes mu slabne aj  dozor oligarchov, preto v strane vyskakuje viacero ľudí. Fico nemusí pochybovať, že Maďarič je inde,  že jeho hovorca je inde. A ani  strana nebola nikdy v pravom slova zmysle sociálnodemokratická. Fico je zodpovedný za to, že nie je vybudovaná opozícia, že preberá systém do osobných rúk.  Zmeny v ústave počas vlády Ivety Radičovej priviedli k tomu, že keby sa dnes  podarilo prezidentovi zvaliť predsedu vlády, tak plynule prejdeme na prezidentský režim. Stalo sa tak z iniciatívy R. Fica a M. Dzurindu. Ak by nastala taká situácia, prezident by prevzal časť výkonu a vláda by zodpovedala prezidentovi, nie parlamentu. To je koniec parlamentnej demokracie.

Na snímke Vladimír Mečiar

Z tohto pohľadu nie je jedno, akú máme hlavu štátu.

Myslím si, že Andreja Kisku nevolili preto, že je Kiska, ale preto, že nechceli Fica za prezidenta, nechceli toľko koncentrácie moci v jedných rukách. Keby bol Kiska povedal, kto sú jeho poradcovia, nikdy nebude prezidentom. Veď šéf jeho poradcov je človek, ktorý bol zmocnencom Václava Havla proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 

Martin Bútora?

A dodnes robí a rozvíja ideológiu nepriateľskú voči tým, čo tento štát zakladali. Má na to pozíciu. V štátnej štruktúre za štátom platené peniaze. A nie je jediný.

 

Fakticky výzva na zrušenie vašej amnestie prišla z prezidentskej kancelárie. Pateticky o tom hovoril prezident Kiska na pohrebe exprezidenta Michala Kováča.

Ak hovoríme o amnestiách, tak vyčítajú nám, že sme porušili právo. A ja sa pýtam, aké právo? Veď vždy sa posudzuje skutok podľa práva, ktoré platí. Oni hovoria nie podľa práva, ktoré platí, ale podľa toho, čo sme prijali pred dvoma týždňami. Po dvadsiatich rokoch? To je aké právo? Retroaktivita je zakázaná v každom právnom štáte.  Nikde si parlament nerobí slúžku z ústavného súdu, ale rešpektuje jeho rozhodnutia a ten stráži ústavnosť aj voči vláde, aj voči parlamentu. A zrazu ústavný súd zrazil opätky a  poslúžil. V súvislosti s amnestiami sa hovorí, že bolo treba zobrať do úvahy občianske postoje.  Tak si povedzme, aké občianske postoje tam boli?  Prezident Kiska  na pohrebe Kováča dramaticky vyzval k riešeniu. Samozrejme vyzývalo sa mu dobre, keď Kováč bol mŕtvy, nemohol byť obvinený. Keď moja vláda rokovala o amnestii, nikto z nás nechcel, aby Kováča niekto chápal ako obvineného. Ale ako človeka, ktorý odišiel zo scény a amnestiou  sa to malo uzavrieť. Napriek tomu to otvárajú a teda musíme rozprávať aj veci, ktoré sú nepríjemné. Osemkrát parlament povedal, že amnestie sú  nezrušiteľné.  Fico ešte vo štvrtok hovoril, že sú nezrušiteľné a v pondelok už bol návrh ústavného zákona vo vláde. Všetko sa robilo v skrátenom konaní, bez diskusie, ústavný súd dostal 60 dní na rozhodovanie. Bolo tiež určené, kto  môže byť účastníkom konania. Čiže rokujú o mne a ja tam nesmiem byť! Z ústavného zákona!  No to je demokracia.

A  keď hovoríme o občianskom vplyve, tak  si musíme povedať, že pred prijatím ústavného zákona o zrušení amnestií  sa prostredníctvom petície vyjadrila skupina právnikov, ktorí sú vo funkciách. Bohužiaľ medzi nimi aj päť sudcov občiansko-právnych kolégií, na podporu zrušenia amnestií.  Ale ústava zakazuje petíciu vo veciach ľudských práv. Čiže títo ľudia vrátane Jána Mazáka, vrátane predsedu Ústavu štátu a práva SAV Jozefa Vozára a ďalších vedome porušili Ústavu SR.  Alebo ju nepoznajú?  Vzápätí ich podporila skupina ľudí  zastávajúca sa v roku 1992  Česko-Slovenska. Tá  sa vždy podpíše aj na toaletný papier, keď to bude proti Mečiarovi. A je tam pár nových tvárí, ktoré nevedia vlastne o čo ide. Pretože v tom čase ešte nežili alebo nevnímali dianie okolo seba. Ďalej sa pridala VIA IURIS, ktorá organizovala podpisovú petičnú akciu a nedá sa povedať, že na reprezentatívnej vzorke. No rovnako robila petíciu vo veci, ktorá je petíciou zakázaná. Tak aká cesta práva? Je to cesta lži. Podvádzania osôb. No a nakoniec hviezdou celého programu boli tri veci: cez slovenskú televíziu sa pripravovala atmosféra dvoma reláciami. Jedna bola o smrti Róberta Remiáša, ktorú v Reportéroch sa usilovali za každú cenu niekomu prišiť, najviac mne. Hoci je to obvinenie ad absurdum. Po ich odvysielaní odložili rokovanie vlády o tejto veci  až na marec, lebo sa vedelo, že bude pustený film, ktorý financoval minister kultúry Marek Maďarič zo štátnych peňazí. A pán riaditeľ Václav Mika z peňazí slovenskej televízie, teda z peňazí daňových poplatníkov, a vyrobili lož. Niečo, čo malo pôsobiť na podvedomie ľudí a poburovať ich.  Čiže sa nečudujem, že 61 percent ľudí dnes povie, no to treba napraviť, to treba zrušiť. Ale na čo reagujú? Na pravdu? Alebo na historickú lož? Veď film Únos  nie je dokument, to nie je ani hraný film, to je jedna zlomyseľnosť. Keď zoberiem do úvahy, že sa točil sedem rokov, tak sa na ňom pracovalo ešte v období, keď sme boli s Ficom v koalícii. Čo to je za koaličného partnera? Vierolomný a zákerný. To je nečestný partner. A toto ten partner urobil až amnestie vyvrcholili ich zrušením, čím sa vôbec záležitosť neskončila.

 

Súdy dostali spisy a proces pokračuje. Vo vašom prípade dal generálny prokurátor podnet, či nedošlo k porušeniu právomoci verejného činiteľa.

A pokračuje aj vo vzťahu k SIS a ľuďom okolo nej. Už v prvý deň som povedal, nevylučujem, že niekto v siske môže mať o tom informáciu, ale keď viem, že v tom boli aj zahraničné subjekty, tak  ako to dnes dokážem? Vtedy som to mohol dokázať. Dnes môžem len hovoriť o tom, čo viem. Ale nemôžem hovoriť o priamom dôkaze. Čiže po tejto stránke ma  môžu spochybniť. Takže to sú veci, o ktorých treba hovoriť.

 

Aj o dôsledkoch na právny štát.

Lebo  vážení, týmto ústavným zákonom ste likvidovali právny poriadok SR,  pretože ste  porušili  princípy, na ktorých je právo postavené. To nie je len zákaz retroaktivity, ale aj otázka o právnych istotách ľudí. To je o zákaze porušovania ľudských a občianskych práv schválených Radou Európy, čo  je  nadriadené  právu slovenskému. Slovensko už raz za to pokutu zaplatilo. Ak  je porušená retroaktivita v tomto prípade, prečo nemôže byť zrušená amnestia Václava Havla? A čo je mimoriadne dôležité, len čo bol prelomený princíp retroaktivity, ozval sa štátny tajomník maďarskej vlády a povedal, retroaktivita platí aj na Benešove dekréty.

 

Arogancia moci sa neprejavuje len v deštrukcii právneho štátu, ale aj v oblasti  morálky. Veď ak zriadime akúsi  Národnú kriminálnu agentúru, ktorá stíha extrémizmus nedefinovaný zákonom,  tak je to stíhanie na základe ľubovôle. Ak  udavač ľudí za názory sa stane Európanom roka,  ako to majú ľudia vnímať?

Vrátim sa do roku 1991, keď vznikli zvláštne útvary  vo federálnej službe na ochranu ústavy a demokracie proti slovenskému extrémizmu. Číslo jeden som bol ja. Bol som extrémista? Veď som nehovoril o ničom inom iba o práve národa na sebaurčenie, hovoril som o tom, čo a ako treba riešiť a mal som iný názor ako vládnuca skupina. Existuje legenda, ktorú spracovala federálna služba na ochranu ústavy voči mne, ako slovenskému extrémistovi. A je šírená ako mediálna pravda. Obsahuje toľko hlúpostí, že na jej vyvrátenie by mi nestačil môj produktívny vek. Preto to robiť nebudem. No začali útočiť na moje vnúčence,  hovoria, váš dedo má krvavé ruky. A tam už nemôžem mlčať. Lebo to je lož, ktorá sa dotýka cti môjho pokolenia.

 

Útoky voči vám neprestávajú, odkedy ste sa objavili na politickej scéne.  Spochybňovanie, kriminalizácia, ako sa vás to dotýka?

Ak sme stavaní na ciele,  vtedy musíme vedieť, že ak ideme do zápasu, tak údery dostaneme aj dáme.  Nie ako osoba, ale ako historická pravda. Čiže to je jedna zo zásad politického boja, ale vždy pri tom existuje nejaké pravidlo fair play. Niečo, čo sa nerobí. A tu je príliš veľa toho, čo sa nerobí. Čo je absolútne nefér a je to povýšené na princíp. To nemá nikde obdobu. Ak by kultúra Slovákov vo vzťahu ku kritickosti bola na vyššej úrovni, tak  zo súčasnej politickej reprezentácie tu nezostane  nikto. Zoberme len postoj ku mne. Urobil som pre Slovákov v histórii najviac zo všetkých politikov, to mi dnes nikto nevyvráti a ako sa ku mne správajú?

Vladimír Mečiar Foto:TASR-Martin Baumann

Od začiatku vám nevedeli prísť na meno. Denník SME vás uvádzal  len iniciálkami VM ako zločinca.

Václavovi Klausovi sa za postavenie Českej republiky odvďačili dvojnásobným prezidentstvom a doživotnou úctou. A zo mňa robia idiota, zločinca, tretíkrát si otvárajú priestor na trestné stíhanie. Tak kde je tá hrdosť a kultúra Slovákov, že si nechajú kydať na vlastné dejiny?  Blíži sa 25. výročie vzniku slovenského štátu, nie je toto všetko práve preto? Aby sa význam tohto výročia spochybnil? Aby sa spochybnili všetci, ktorí tento štát stavali a sa zaň postavili? Ktorí boli  hrdí na to, že sú občanmi tohto štátu?  Veď v tom období HZDS malo stotisíc členov. Bez tej sily by sme to nedokázali. Ja som nemal za sebou  bohaté skupiny, ani zahraničný kapitál, ani zahraničnú politiku, nič, len občanov Slovenska. No a dnes sa to obracia tak, že vlastne občania Slovenska svoj štát ani nechceli a ja som mal konať proti ich vôli? Veď je to všetko hlúposť. Veď sa im otvorili dvere do celého sveta. Všetkým zložkám tejto spoločnosti.

 

V ostatnom období sa verejnosti predhadzuje, že všetci politici iba kradli, nič pre ľudí neurobili. Čo by ste autorom takých výrokov odkázali?

To je nihilizácia. Ničí sa všetko. Vlastne dnes veľa slušných ľudí nejde do politiky len preto, že politika má takúto povesť a ľudia strácajú o ňu záujem. Ak sa budú ľudia správať k politikom tak ako ku mne, nemôžu čakať, že tam bude niekto iný, ako tí, čo tam prídu zo zištných dôvodov. Pretože vedia, že idú na časovo obmedzené obdobie, a že nikto k ním úctu mať nebude, lebo boli v politike. Tak sa zabezpečujú, robia si svoje a odchádzajú. To je systém, ktorý ľudia schvaľujú? A pre ktorý žijú? To však ničí samotnú podstatu politiky ako verejnej služby,  politiku ako vedu a vedeckú disciplínu svojím spôsobom veľmi tvorivú a prospešnú činnosť. Na druhej strane vytvárame systém, ktorý ľudí, čo sa tomu podriadia, považujeme za zločincov. Lebo sa vymykajú všeobecnej šablóne.  Ak mám pravdu povedať, keď sa išlo do štátotvorných  zmien, mama ma varovala. Povedala mi, Česi sa ti pomstia, Maďari ti nezabudnú a Slováci ťa nepodržia. Do čoho to ideš? Ja som jej vtedy odpovedal, aj keby ma to stálo hlavu, tak to urobím.

Eva Zelenayová.

 

https://www.hlavnespravy.sk/v-akom-stave-je-slovensko-dnes-odpovedal-vladimir-meciar-v-2-casti-exkluzivneho-rozhovoru/1086030