V jednej piesni sa spieva: ,,Pravda je len jedna, ostatne propaganda!"

*Propaganda - ovplyvňovanie širokého okruhu ľudí určitými myšlienkami a názormi, ich oboznamovanie s opatreniami štátnych či vládnych orgánov; šírenie ideí a názorov s cieľom získať pre ne prívržencov.*

A presné taká propaganda sa vedie aj ohľadom vzkriesenia Ježiša. Podľa cirkevnej dogmy sa to malo udiať v mäse a krvi po ukrižovaní Ježiša. Už len tým sa dáva najavo, že malo sa dbalo nato, že čo o tomto deji píšu evanjelia, ale že viac sa dbalo a dbá až dodnes nato, že čo o tom tvrdí cirkev a jej prívrženci, nakoľko im to nerobí problém to takto prijímať. Ale pravda je opäť iná, nie v zmysle ľudskom, ale v zmysle Božom, teda v zmysle Božích zákonov, ktoré sú večné a nemenné, tak ako sám Boh!

Ale našťastie Pravda bola ľudom vysvetlená aj v tejto oblasti niekým, tesné pred Veľkou očistou Zeme, (...veď čo je to 100 pozemských rokov oproti večnosti? Kvapka v obrovskom mori a nič viac...), koho sám Syn Boží zasľúbil, k spáse a záchrane pre tých, ktorí počujú v určený čas hlas záchrany z nebies, zhora od Boha. Tým niekým je sám druhý Syn Boha, Duch Svätý, Božia vôľa, Duch Pravdy Imanuel Parsifal Abdrushin, lebo len On mal tu silu vyvrátiť aj túto dogmu, ktorá tu pretrvávala skoro 2000 rokov ako nejaká pravda, hoci to bola len ďalšia lož, ktorá sa stala dogmou a cirkevnou pravdou, a ktorá z Pravdou Boha nemá nič spoločné!

,, Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám.“ Z Jánovho evanjelia.

Výňatok z prednášky od Abdrushina – Vzkriesenie pozemského tela Kristovho.

,, Keď Kristus zostúpil na zem, aby zvestoval Božie posolstvo Pravdy, musel tiež použiť hrubohmotné telo z mäsa a krvi. Už v tejto skutočnosti by mal každý uvažujúci človek poznať nezmieriteľnosť prírodných zákonov, rovnako ako tiež v jeho telesnej smrti, ktorá nasledovala po ukrižovaní.

Ale ani toto hrubohmotné telo nemohlo byť po smrti výnimkou. Muselo zostať v hrubohmotnom svete! Nemohlo vstať z mŕtvych, aby vošlo do iného sveta! To nepripúšťajú pevné Božské či prírodné zákony vo svojej dokonalosti, ktorá vzišla z Božej vôle. To ani pripustiť nemôžu, pretože by inak neboli dokonalé. Z toho by zase vyplynulo, že nie je dokonalou ani vôľa Boha, ani jeho sila, ani on sám.

Pretože je to však vylúčené, ako to môže zistiť každá veda vo stvorení samotnom, potom je to nesprávne a je to pochybovaním o dokonalosti Božej, ak sa tvrdí, že toto hrubohmotné telo vstalo z mŕtvych a po štyridsiatich dňoch vošlo do iného sveta.

Ak má telo skutočne vstať z mŕtvych, tak sa to môže stať jedine tým spôsobom, že duša spojená s hrubohmotným telom ešte po nejaký čas jemnohmotným povrazcom, je zavolaná späť do tohoto tela. Podľa prírodných zákonov je to možné dovtedy, pokiaľ trvá tento povrazec. Len čo sa pretrhne, bolo by vzkriesenie, t.j. privolanie duše do doterajšieho hrubohmotného tela, nemožné!

Aj to podlieha prísne prírodným zákonom, ktoré nemajú medzier. Dokonca ani sám Boh by to nedokázal, pretože by to odporovalo jeho vlastným dokonalým zákonom, jeho vlastnej dokonalej vôli, pracujúcej v prírode samočinne. Práve pre túto dokonalosť nemohol by nikdy prísť na takú nedokonalú myšlienku, ktorá by musela byť len činom ľubovôle.

Tu sa opäť prejavuje, že Boh je zdanlivo viazaný svojou dokonalosťou v diele stvorenia, dokonalosťou, ktorá nemá medzier a musí byť v každom prípade splnená. Nepripúšťa nijaké zmeny, ktoré nie sú však zamýšľané, ba ani potrebné. V skutočnosti tu vôbec nejde o viazanosť Boha, to sa človeku len tak javí podľa niektorých vecí, pretože nemôže mať prehľad o celom dianí. A táto neschopnosť, mať prehľad o celku, privádza ho k tomu, že aj keď to mieni celkom dobre a úprimne, očakáva od svojho Boha činy ľubovôle, ktoré prísne posudzované, musia len znižovať dokonalosť Božiu.

Ľudia to pritom myslia dobre a pokorne, ale v tomto prípade to nevyvoláva úctyplný pohľad k Bohu, ale naopak, je to strhávanie do celkom prirodzeného obmedzenia ľudského ducha.

Bezpodmienečné dodržanie Božej vôle, či prírodných zákonov, prejavilo sa tiež pri vzkriesení Lazara a mládenca z Naimu. Obaja mohli byť vzkriesení, lebo spojovací povrázok s dušou ešte jestvoval. Na Majstrovo zavolanie duša sa mohla opäť zjednotiť s telom. Toto telo bolo potom podľa zákonov prírody prinútené zotrvať v hrubohmotnom svete, dokiaľ nenastalo nové odlúčenie jemnohmotného tela od hrubohmotného, čo potom umožnilo jemnohmotnému telu vstúpiť do jemnohmotného záhrobia. Nastalo teda nové hrubohmotné odumretie.

Ale prechod hrubohmotného tela do iného sveta je nemožnou vecou. Keby sa bol Kristov duch opäť vrátil do hrubohmotného tela, alebo keby ho snáď vôbec nebol opustil, bol by býval nútený zotrvať v hrubohmotnosti tak dlho, dokiaľ by nenastalo nové úmrtie, nie inak.

Vzkriesenie a vstup do iného sveta v pozemskom tele je absolútne vylúčený, a to ako pre ľudí, tak aj vtedy pre Krista!

Pozemské telo Vykupiteľa šlo tou istou cestou, ktorou musí ísť každé hrubohmotné telo podľa prirodzených zákonov Stvoriteľa.

Ježiš z Nazaretu, Syn Boží, podľa toho nevstal telom z mŕtvych!

I napriek všetkej logike a práve v tom spočívajúcom väčšom uctievaní Boha nájdu sa teraz ešte mnohí ľudia, ktorí v slepote a lenivosti svojej falošnej viery nebudú ochotní ísť po tak jednoduchých cestách Pravdy. Zaiste nájdu sa aj takí, ktorí pre vlastnú obmedzenosť nebudú môcť ísť po týchto cestách. Iní zase sa budú úmyselne snažiť zúrivo bojovať proti tomu z odôvodneného strachu, že by sa tým musela zrútiť ich namáhavo postavená budova pohodlnej viery.

Nemôže im prospieť, i keď sa budú opierať o základ ústnych podaní; veď aj učeníci boli ľudia. Je totiž len čisto ľudské, keď učeníci, veľmi rozrušení vtedajším hrozným dianím, pri spomienkach zaplietli do svojho rozprávania mnoho vlastných myšlienok. Po videní predchádzajúcich zázrakov, ktoré si sami nevedeli vysvetliť, podávali všeličo inak, než tomu bolo v skutočnosti.

Ich spisy a rozprávania mnoho ráz pramenili prisilno vo vlastných ľudských domnienkach, ktoré potom položili základ niektorým pozdejším omylom, ako napríklad mylné zlúčenie Syna Božieho a Syna Človeka.

Aj keď mali k pomoci to najsilnejšie duchovné vnuknutie, napriek tomu veľmi silne zasahovali pri ďalšom podávaní aj ich vlastné predpojaté názory a kalili často i ten najlepšie zamýšľaný a najjasnejší obraz. Ježiš sám nezanechal nijaké spisy, na ktoré by sa jedine mohlo oprieť bez sporu a bez výhrad.

Nebol by nikdy vyslovil alebo napísal niečo, čo by sa úplne nezhodovalo so zákonom jeho Otca, s Božími zákonmi prírody alebo s tvorivou vôľou. Sám predsa výslovne povedal:

“Prišiel som, aby som zákony Božie naplnil!”

Avšak zákony Božie sú jasne zakotvené v prírode, ktorá sa samozrejme rozprestiera ďalej ako len v hrubohmotnosti. Zostáva predsa “prirodzenou” všade, ako v jemnohmotnom, tak v bytostnom a tiež v duchovnom svete. Mysliaci človek dokáže v týchto významných slovách Spasiteľa istotne nájsť niečo, čo prevyšuje zmätené náboženské dogmy a ukáže cestu tým, ktorí skutočne vážne hľadajú!

Každý človek môže okrem toho nájsť v biblii podklady o tom. Ježiš sa predsa zjavil mnohým. Čo sa však stalo? Mária ho pritom spočiatku nepoznala a Magdaléna ho tiež ihneď nepoznala. Dvaja učeníci, idúci do Emaus, ho nepoznali po celé hodiny, i keď išiel a hovoril s nimi ... Čo z toho vyplýva? Že to muselo byť iné telo, ktoré videli, inak by ho boli všetci ihneď spoznali!

ALE NECH POKOJNE OSTANE HLUCHÝM TEN, KTO NECHCE POČUŤ, A SLEPÝM TEN, KTO JE PRÍLIŠ POHODLNÝM, ABY OTVORIL OČI!

Všeobecný pojem “vzkriesenie tela” nachádza svoje oprávnenie pri pozemských zrodeniach, ktoré neprestanú, dokiaľ budú pozemskí ľudia. Je to veľké zasľúbenie, že sa umožňuje opätovné pozemské žitie, ďalšia inkarnácia za účelom rýchlejšieho pokroku a nutného odčinenia zvratných účinkov nižších druhov, čo je rovnoznačné s odpustením hriechov. Je to dôkaz nesmiernej lásky Stvoriteľa, ktorého milosť spočíva v tom, že zosnulým dušiam, ktoré svoj pozemský čas celkom alebo čiastočne premárnili a vstupujú preto do záhrobia nehotoví pre vzostup, dáva sa znovu príležitosť zahaliť sa novým hrubohmotným telom alebo plášťom. Tak slávi ich odložené telo vzkriesenie v novom tele. Duša, ktorá už prešla do záhrobia, prežíva tak vzkriesenie v tele!

Aké požehnanie spočíva v tomto trvalo sa opakujúcom splňovaní takej vznešenej milosti, dokáže ľudský duch pochopiť až neskoršie, pretože nemá prehľad o celku!“ Koniec citátu z knihy „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu".

A možno niekto by sa opýtal, že kde skončilo pozemské telo Ježišove? Aj na to nám dáva odpoveď iná kniha, kde je zmienka aj o tom, a ktorá bola prijatá človekom z blízkeho okolia Abdrushina:

,,Velikonoční ráno zalilo celou zemi zářivým světlem. Ke hrobu Syna Božího putovalo několik žen. - V jejich tvářích se zračila hluboká vážnost, když mlčky kráčely mezi poli. Brzy došly k hrobu, ale zděšeně hleděly na zející otvor před sebou. O kus dál ležel odvalený balvan.

Roztřesené ženy vstoupily do úzkého zděného hrobu - byl prázdný! Na zemi ležel kus plátna, jediné, co po Ježíši zbylo... .

V Jeruzalémě seděl Jan u Marie. "Stalo se. Zanesli jsme jeho mrtvé tělo tam, kam sis přála! Teď je v bezpečí, chráněno před zvědavostí a zvůlí lidí. Nikdy se lid nedoví, kde odpočívá jeho tělo." Výňatok z knihy z ,,Z doznělých tisíciletí – Maria“.


J.A.S.