Dve básne...
Putá neslobody
Kto nezakúsil v živote aspoň raz dych voľnosti
a spútaný sťa otrok bez odporu vzdal sa bytia ľahkosti,
zabudol, že krídla má, ktoré sám už nevie rozprestrieť,
po zemi len plazí sa a na koniec svojej cesty nevie dovidieť.
Kto netuší, čo je pravá Bohom chcená sloboda,
koho drží v zajatí tradícia, zvyk i verejná mienka národa,
ten necíti, že väzniteľmi sú, čo putá neslobody zakladajú,
diktujú mu ako myslieť, konať má a dýchať mu nedajú.
Zákony svoje píšu a nútia druhých podľa nich žiť
a toho, kto sa im protiví, spoločnosť môže hravo vylúčiť.
Stane sa neželaným štvancom, čo násilim býva prinútený,
podriadiť sa a skloniť, zdanlivo bezmocne uväznený.
Sú vari oni, čo riadia nás, takí všemocní?
Je človek, čo súčasťou spoločenstva je, celkom bezmocný?
Či naozaj celkom stratil smer a nevie v čo má veriť,
alebo jestvuje cesta von, čo pomôže mu život zmeniť?
Len ak sa prebudí človek z dlhého spánku a otupenia
a objaví v sebe vieru a silu, čo vyslobodia ho z utrpenia,
čo dotknú sa jeho citu, zatrasú jeho falošnými hodnotami,
precitne a zdesený zistí, že klamaný bol celými storočiami.
Veď ľudské zákony a myslenie držia ducha v neslobode,
nedovolia mu vzlietnuť, lež stláčajú ho nadol v nepohode.
Prečo sa človek temnotou zlákať dal a tak nepochopiteľne sa zachoval?
Prečo v ňom pohasla túžba Stvoriteľa poznať, čo mu život daroval?
Pevné múry si človek vôkol seba vystaval, a za nimi sa nedôstojne krčí,
hoc duša jeho už dávno šípi, že klamaná je a po slobode kričí.
Čím to, že tak zoslabol a svoje chcenie druhým prenechal,
i svoj život neváži si, č necíti, že mu ho temný vládca vzal?
Čo zobudí ho k životu, vytrhne z jeho letargie,
otupené cítenie oživí, vyvedie z ťažkej agónie?
Voľnosť mu bola daná počas putovania ako vzácny dar,
by nebol zotročený, lež slobodne vynoril sa z temných chmár.
Bojuj, človeče, konečne za svoju voľnoť, za svoje šťastie,
rozbi múry, čo väznia ťa, nech tvoja duša do krásy rastie.
Vzopri sa a nahor pozdvihni sa jediným mocným chcením,
nech roztavia sa ťažké okovy tvojím pevným odhodlaním.
To naozaj už necítiš ako ťa tvoje putá stiesňujú,
že tvoje chcenie tmavými, hriešnymi uličkami smerujú?
Ty predsa ako duch vládnuť máš, vo stvorení opäť žiariť,
človekom bohumilým stať sa, len tak sa ti bude dariť.
Vysoko vzlietni do svetlých diaľav a zanechaj temné väzenie,
spoznávaj Stvoriteľa, Jeho zákony a Jeho dokonalé stvorenie.
To je tá cesta, jediná pravá túžba, čo ožiť v tebe má,
ak silná je, pevná, povznesie ťa nad múry tvojho väzenia.
Sloboda ducha, ľahkosť bytia a vysoká múdrosť,
o riadi svet,
odkrýva tajomstvo života – vzácny dar pre teba, nič krajšieho niet!
Naplní ťa mierom a cesta do svetlých výšin sa ti ukáže,
usiluj preto po poznaní, veď blažený bude ten, kto to dokáže!
Liliana 6.júna 2025
***
Precitnutie
Už niet kam utiecť, či ukryť sa, veď tlak Svetla sa zosiluje,
a ten, kto ustrnul a o vonkajšie hodnoty a ciele iba usiluje,
náhle pôdu pod nohami stratí, i cieľ svojho putovania,
precitnúc v duchu, zastavia ho mocné prežívania.
Naliehavo volá po pomoci, veď cíti sa sťa vo väzení,
zmietaný vnútorným bojom, len sťažka príjma zmeny,
stratený v spleti ľudských názorov a obmedzení,
strnulých dogiem a prevzatých cudzích presvedčení.
Neschopný povzniesť sa nad hradbu hmotného sveta,
preniknúť do vyšších, svetlých sfér, kde duši sa tak ľahko lieta.
Tak silnie volanie ľudí v dňoch vrcholiacej temnoty:
ako sa vyslobodiť, vynoriť z hustej, stiesňujúcej černoty?
Kto pomôže človeku pochopiť, čo nezvyčajné sa s ním deje,
prečo svet, ktorý mal tak rád, smeruje do beznádeje?
Na vratkých nohách stojí človek pred nepoznaným tlakom,
vnútorný boj ho vyčerpáva a berie silu jeho krokom.
Má vari jeho bytie vyšší význam a zmysluplné poslanie,
či sa mu odpovede na otázky vážné od niekoho dostane?
Prázdnota v duši bolí a po pravom naplnení túži,
no žiaden svetský pôžitok, či človek volanie duše neprehluší.
Kto nádeja sa, ze potlačí v sebe hlas Ducha Božieho,
že zadusí v sebe volanie, spoznávať čosi vyššieho,
kto nechá sa zvádzať rozumom, silným protivníkom,
čo ducha sa snaží vyradiť, spraviť ho svojím rukojemníkom,
ten nenájde cestu ku svetlým výšinam, čo domov ho vedie,
ten nezačuje hlas svojho ducha, čo na povrch sa derie.
Iba duchovný pohyb a oživenie citu ho môžu zachrániť,
len v poznávaní stvorenia a Jeho Tvorcu sa duch môže prejaviť.
Nahor sa začne ku Svetlu dvíhať a nachádzať iné svety,
prekračovať dimezie priestoru a času, objavovať nové méty.
Len ak mu zo srdca vytryskne čistej lásky pravý cit,
čo jediný dokáže prázdnotu duše prežívaním zaplniť,
premenený pred Duchom Svätým skloní sa a nechá sa ním viesť,
ak vo viere pevný je, silu ducha vyvinie a už nič nemôže ho zviesť.
Tak ku Slovu Božiemu bude zákonmi privedený,
ak príjme ho, na začiatok svojej novej cesty bude postavený.
Cesty dlhej, strmej, spojenej s bojom a duchovnou námahou,
len ak Božie zákony dodržuje, zviťazí nad zlom s odvahou.
Liliana.