Rozprávkové podanie od ABDRUSHINA.

Všerom dávnoveku, keď nebo a zem boli ešte jedno, kedy smrteľnosť bola ešte neznáma a Alah sám vo všetkej vznešenosti putoval so svojimi tu na zemi, mal tu priateľa a služobníka, od ktorého sa nikdy neodlúčil a pred ktorým Jeho duša nepoznala žiadne tajomstvo. Omkarom nazýval toho, ktorý bol tak osvietený a povznesený, že všetkých sedem blažeností ležalo pred ním otvorených.

I takto prehovoril jedného večera Alah s hlbokým zármutkom ku svojmu priateľovi a služobníkovi: „Pozri, mne je zjavná každá zmena i koniec všetkých vecí. Vidím úpadok ľudského rodu, vidím jeho hanebné činy a vidím hriech. Čoskoro budeme musieť zdvihnúť svoje nohy z tejto zemegule a opustiť ju. Vždy hlbšie budú potom klesať tí, ktorí zostanú, dokým z nej už žiadna cesta nahor k nám viac nepovedie!“

I prehovoril Omkar a jeho srdce sa zachvelo: „To už nie je žiadnej záchrany pre týchto nešťastníkov?“

Sklonil Alah svoju večnú hlavu a prehovoril: „Predsa je, pokiaľ jeden z našich v najtemnejšej hodine ich najhlbšieho zblúdenia sa medzi nich dobrovoľne vmieša, posledné, živoriace iskričky Svetla v nich dychom búrky rozpáli v burácajúci plameň, ktorý strávi temnotu a zrodí novú dobu, — potom — —“.

Zaplesal Omkar a úpenlivo prosil. „Ó, Vládca, nuž dovoľ to mne, pokým ma uznáš hodným, aby som im priniesol Svetlo!“

Usmial sa Dobrotivý. „Staň sa, ako si si vyprosil, avšak chcem ti dať čas na rozmyslenie a na skúšku; lebo skrze všetky hlbiny a bolesti vedú cesty tohto úradu.“

— — —Prst Alahov stanovil novú svetovú hodinu. Svetlu vzdialená krúžila zemeguľa v hlbokej tme; len ako nejasná túžba žila v nemnohých ešte spomienka na svetlú minulosť ich hviezdy.

Zavolal Alah, Večný, svojho služobníka a priateľa pred svoju tvár.

„Vyzbroj sa“, tak prehovoril vážne, „k zostúpeniu dole, aby si tam žil chvíľu, ktorú som ti dal na rozmyslenie. Lebo cudzou a nepriateľskou je tvojej svetlej duši duchovná noc tam dole. Až potom mi povieš, či tvoje sily stačia k dielu, ktoré si si vyprosil“.

Vrhol sa Omkar tvárou k zemi, ďakoval a velebil Večného.

Klesal potom dole v ústrety Zemi a v Alahovej ruke zostalo jeho poznanie o Svetle a jeho zrodenie zo Svetla.

V čarokrásnej krajine tisícich vôni vstúpila jeho noha na túto Zem. Cudzí dych ovieval pozemského cudzinca, nevýslovná túžba po domove driapala nepochopene jeho dušu. Jeho kmeň ho ako najodvážnejšieho jazdca a smrťou pohŕdajúceho bojovníka pozdvihol na šejka. On prepožičal svoje silné rameno utlačovaným a slabým, stretol sa v nespočetných bojoch za spravodlivosť a Pravdu, nestarajúc sa o mocného nepriateľa pri Níle, ktorého si tým postavil voči sebe i svojmu ľudu.

Každý deň videl nové boje, nové víťazstva, — — po nociach však ležal vo svojej rozľahlej púšti, opretý o svojho koňa alebo pred ľahkým osamelým stanom a nad ním ticho putovali hviezdy, zrkadlili sa v očiach so zúfalými otázkami k nim smerujúcimi.

A Alah sklonil sa dole a videl trýzeň a rozpory v duši svojho priateľa a služobníka, v ktorej spočívali láska s tvrdosťou, zhovievavosť s prísnosťou vo večnom nezmieriteľnom rozpore. A to ho tak dojalo, že svojho verného povolal opäť k sebe.

Opäť stál Omkar pred Večným a jeho pozemské skúsenosti ležali pred ním ako pestrý modlitebný koberec, na ktorý premietajúc pozeral.

„Pane“, prehovoril zachmúrene, „obnovujem síce svoju vrúcnu prosbu, aby si ma v poslednej hodine poslal dole, avšak dopraj mi ešte, aby lúč tvojho meča ostro a pružne zdolal každého nepriateľa: Odním odo mňa lásku a slabosť, sústrasť a radostnú vieru v ľudské reči a konanie!“

Sklonil Alah svoju večnú hlavu a opäť súhlasne kývol.

„Staň sa“, povedal, „aby si bol ostrým mečom v mojej ruke. Avšak v hodine splnenia ti ju musím opäť pridať, aby si potom bol opäť jedno, i keď oddelený skrze tenkú stenu dvoch tiel.“

Do hlbokého spánku ponoril ihneď Alah svojho priateľa a služobníka, na ktorom sa malo vykonať mystérium zdvojeného bytia. Noc bezvedomia ho obklopila, z ktorého ho vytrhol smiech, ktorý jeho vážnu, prísnu dušu vyľakal. — Perlil sa čistým zvonením skrze všetkých sedem nebies Alahových, rozliehal sa bezstarostne od jeho zlatého trónu po siedmych stupňoch, prenikal sviežo ďalej von do modrého všehomíra, ktorému sa rozjasnene zasnúbil.

Stŕpnuto stál Omkar, neschopný pochopiť, že to je časť z neho, čo tu vyvádza a jasavo a so smiechom ho obletuje.

Vrhol sa na stupne trónu a prosil: „Pane, nechaj ju ísť na krátky čas dolu, aby som si najprv sám na seba zvykol.“

Kývol Večný znova s úsmevom na dovolenie a žiadny perlivý smiech nerušil viac myšlienky osvieteného.

Onemel, zmĺkol. — —

Cudzia a osamelá uprostred najnádhernejšieho kráľovského dvora ľudstva, s vešteckými výhľadmi k temnej budúcnosti svojho ľudu rovnajúcimi sa uvalenej kliatbe — kráčala svojimi pozemskými rokmi ako skrze hrobku. Vo svojom temnom utrpení uvoľňovala karmu podľa večných, neochvejných Alahových zákonov, ktorú Omkar, jej druhé ja, musel vo svojom bytí bojovníka naviazať.

Dýka jej vraha rozrezala posledný, pútajúci uzol karmy. Späť zostalo utrpenie a temnota s plášťom jej pozemského tela. Jasavo sa vzniesla nahor do Omkarovej náruče. Poslúchajúc zákon ich jednoty, nikdy sa neoddelila, prisahala mu. — — Pozrel na ňu, prijímajúc šťastie úsmevu z jej ruky. —

— — — I stanovil prst Alahov novú, poslednú temnú hodinu Zeme! Nepreniknuteľná noc zaťažila hviezdu; opojenie krvou miliónov zavraždených v nespočetných vojnách sa vzdúvalo a hukot bláznivého víru prenikavo znel až nahor.

Tu povolal Alah svojho priateľa a služobníka. Hlboko vážny a starostlivý bol jeho pohľad.

„Hodina jest tu, tvoje prianie nech ti je splnené, tak zanes dole mier!“ a odvrátil svoju tvár, skrývajúc slzy.

Opäť zostalo poznanie o svete Svetla späť v Alahovej ruke, ktoré smelo byť vrátené až osvedčenému a vedomému. Plná udatnej hrdosti nechala ho ísť Miriam, v istote, že ho bude smieť čoskoro nasledovať.

Do centra novej doby, do ríše v západe slnka, vstúpila teraz jeho noha; avšak nevedome ho to hnalo ešte raz tam, kde pred tisícami pozemských rokov bojoval a trpel. Cítil sa byť bratom divokým a tmavým druhom, ktorých biely burnus prašťal vo vetre zbesilej jazdy, hľadel do ich vyziabnutých a smelých tvárí ako do zrkadla.

Avšak počúval a hľadal márne, žiadny hlas nezaznel, aby mu dal odpoveď. Hnalo ho to ďalej, do nových zemí, k ďalekým národom, ako pod bičom prastarej krvi Nomádov. —

— — — Medzitým nadišiel čas, kedy Miriam musela dole. Zavolal ju Večný pred svoju tvár; a ako prichádzala a veselo sa usmievajúc vzhliadala k Nemu, prúdila Jeho láska cez ňu a On takto povedal:

„Miriam, moje dieťa, choď teda dole aj ty, za ním, ktorému patríš ako telo k hlave, strom ku koreňom, ktoré mu prinášajú silu. Do tvojich rúk vkladám žiariacu všelásku Stvoriteľa, aby si liečila rany, ktoré on musí v mojej službe, v splnení Slova zasadiť, keď sa naplní hodina. Požehnané sú tvoje ruky s tvorivo liečivou silou mojej všelásky!“

A Alah požehnal jej, ktorá stála blízko Jeho srdcu, a prikázal svojim anjelom odprevadiť dole nastávajúce dieťa a verne u nej bdieť. Tak sa potom stalo, že Miriam zázračne vedená, kráčala chvíľou pozemského bytia, ktorou musela prejsť sama, bez Omkara a na križovatke, ktorú prst Alahov označil ako miesto stretnutia, vyšla mu detsky v ústrety.

Ďaleká a namáhavá bola jeho cesta, unavený a zaprášený, s ťažkým bremenom horkých pozemských skúsenosti obťažkaný stál pred ňou!

Ešte pútala oči oboch pozemská slepota; len rovnaká túžba pripomínajúc chvela sa v ich hrudiach. Podali si ruky a začali odvážne, bez toho, aby hľadeli okolo seba, stúpať úzkou cestičkou, ktorá pred nimi spela k nebu a ktorú poznali ako svoju. — — —

Tu naplnil sa čas, ktorý znamenal odbíjanie dvanástej hodiny!

Večný sám uvoľnil pásku z očí Omkara a Miriam, ktorú ľudský rod príčinlivo tkal v priebehu tisícročí, vymýšľajúc stále novo znejúce mená k oslave seba samého i svojho hlúpeho konania.

Stena zmizla! Bolo to ako kedysi v šerom dávnoveku: putovali po Zemi; avšak ich oči spočívali pevne a bez oslepenia v Alahovej večnej vznešenosti.

Kruh diania sa pohyboval, počiatok a koniec usilovali v ústrety svojmu spojeniu.

Späť hľadel Omkar, teraz už vediaci, na svoje stopy pozemských ciest a sklonil sa mlčky pred všemúdrosťou vedenia, ktoré ho rozžeravilo ako ušľachtilú oceľ, vykovalo a zakalilo.

„Nech som dobrým mečom v Tvojej ruke“, šepkal hľadiac nahor a poznanie jeho úlohy zasiahlo ho ako ohnivý blesk. V planúcom nadšení tisícnásobne pritakal človekom učinený pradávnemu rozhodnutiu. A Alah prijal túto novú prísahu a zoslal vernému zástupy svetlých bojovníkov, aby mu pomáhali v teraz začínajúcom rozhodujúcom boji.

Lebo ďaleko viditeľný stál teraz v trblietajúcej sa zbroji, ktorá nebola z tejto Zeme, pretože v hodine splnenia sňal Alahov prst tmavý plášť z jeho ramien.

V pravečnej nenávisti temna voči všetkému Svetlu a čistote varilo sa to pri jeho nohách a klokotajúc sa to vzdúvalo proti nemu, aby ho to zničilo.

Zachvievajúc sa zadržovanou silou a nedočkavosťou vrhol sa tam, kde sa to zvieralo najzúrivejšie, ako blesky rozrážajúc temnotu, prerážajúc prielom, ktorým sa boli svetlé vojská schopné vrhnúť za ním. Jemu po boku Miriam, milujúc – slúžiac, hojac rany, ktoré musel zasadiť, poslušný Slovu.

Beznádejne javil sa spočiatku tento boj, vedený takpovediac na živnej pôde samotného temna, ktoré vždy novo chrlilo nedozerné ľudské masy, ktoré v potlačovanom hneve a zaslepení hnali sa ako beštie voči tomu, čo nemohli pochopiť a čo ohrozovalo ich modly, ktoré si vztýčili v tisícročnej námahe.

Mnohí však, v ktorých ešte hlboko zasypaná iskrička Alahovho Svetla tlela, počúvali! Pravečná túžba sa prebudila a rýchlo rástla, živená z učenia proroka. Hrnuli sa k nemu, jasali v ústrety osloboditeľovi od ťažkého duchovného jarma a očakávali dôverčivo zasľúbenú dobu Svetla v hrôzach súčasnosti.

A keď konečne nastali dávno zasľúbené znamenia, keď zemeguľa rovnako ako lopta v rukách hrajúceho sa dieťaťa letela von zo svojej milióny rokov starej dráhy, keď vzišla hviezda na novom nebi, ťahajúc za sebou široký svetlý chvost, pod ktorým už raz ľudstvo zbožne padlo tvárou k zemi, — tu stúpal zo stonania a revu skazy miliónnásobný vďakyplný výkrik víťazstva ku trónu Alaha!

— — — Prach minulého stal sa len mrvou novému. Nič už nepripomínalo opojenie zlatom a krvou v temnej minulosti. —

Vo svetlom jase krúžila zemeguľa k nohám Alahovým, k nohám Pravečného, ktorého zrak so zaľúbením a láskou objímal hviezdu, na ktorej Omkar, bojovník a víťaz, mu teraz ako kňaz slúžil, dokým ho nesmierna túžba po domove nehnala pozemsky unaveného opäť nahor.

Alah však nechal vernému priateľovi a služobníkovi pripraviť k jeho návratu domov na stupňoch svojho trónu slávnosť, ktorej lesk žiaril v jasných nociach až dole k Zemi a vlial do pŕs ľudí vrúcnu, neopísateľnú túžbu nahor…