Zvestujúca

Osamelý rytier krajinou cvála,

zlatá zbroj, v rukách meč silu mu dáva,

ženie sa vpred, sťa by mal krídla,

pobáda koňa do svojho sídla.

Na čele žiarivej hviezdy svit,

čo pred temnotou má ho ochrániť.

V útulnom domove na kraji lesa,

znavený po ceste na lôžko klesá,

k nemu sadá si jeho milá,

spanilá deva, prekrásna víla.

Nežnou rukou po zlatej knihe siahne,

po nej jej srdce túžobne prahne,

tíško a s láskou z nej milému číta,

on s pokorou každé jej slovo víta.

Vysoká múdrosť, ukrytá v knihe,

sťa svieži nápoj ducha pozdvihne,

smädní obaja vpíjajú počuté Slovo,

veď človeku k záchrane prinesené bolo.

S vďakou príjimajú najcennejší dar,

čo Stvoriteľ v láske zblúdilým ľuďom dal.

To Slovo Božie je, Pravda odveká,

len tá zušľachtí ducha človeka.

Syn Boží, Imanuel, priniesol tento dar,

by ukončil vo stvorení všetok svár,

zo svetlého Hradu Grálu Pravdu zemi dal,

pre tých, čo túžia bohumilo žiť,

svoj život zákonom večným navždy podriadiť.

V pokore na príchod Syna človeka čakajú,

keď v oblakoch zjaví sa, na cestu s ním sa vydajú,

by smeli budovať Tisícročnú ríšu mieru,

kde bude smieť žiť len ten, kto má čistú vieru.

Posolstvo Grálu vesmírom letí,

silne sa zachvieva cez všetky svety.

Blažený, kto k nemu nájde cestu,

by vyšvihol sa nahor, a žil v plnom lesku.

Eva H. október 2024